3.SVANTOVIT

V ohromnom burácaní morských vån
V noci keï rozsvietil nebo luny spln
Rodí sa záblesk a rastie vo svetlo
èo temnotu z povrchu zemského zmietlo.
Z dia¾avy cvála kôò snehobiely,
cez polia, lesy vznešene trieli
Až tam k tým skaliskám divokým,
až tam k tým skaliskám divokým.
Na koni jazdec sedí neohrozený
Odetý v zlatom krá¾ovskom brnení
V ruke meè spravodlivosti drží statoène,
ktorého švihom svoje víazstvo zapoène.
Dvíha zrak na svoju najkrajšiu, milenú,
ktorú v náruèí mora vidí schúlenú
To v nej jeho hrdos prekvitá,
To v nej jeho hrdos prekvitá.
Svoj zmysel a múdros v žily jej vlial
Jak ochranca zase dohliada naò z vysokých brál
Ona h¾a zdvíha k nemu vrúcne svoje ruky
a víta ho jemnou piesòou letnej lúky.
Božský poh¾ad z nej sòal putá démona
Už neplaè moja Rujana, už viac nestonaj
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie
Už neteèie krv, lež óda pre Svantovita znie